Part one + part two from my naked creations (možno raz v budúcnosti dokončím aj celú stranu)

Slnko osvietilo jej trblietavé modro-ružové vlasy, keď precitla z tej nočnej mory, ktorá ju zmáhala už dlhé mesiace. Ale ako náhle sa pozviechala z rosou poliatej trávy na svoj zlý sen zabudla. Jej srdce sa naplnilo silným pocitom, smútkom. Niečo jej začalo chýbať. A ona akoby si nevedela spomenúť. Kráčala ďalej. Po ceste zistila, že jej nočné premeny lezú na nervy. Prišla domov, zabuchla vchodové dvere a vošla do kuchyne, kde robila raňajky mama. -Ako?- spýtala sa mama. -Že sa vôbec pýtaš! Už ma to prestáva baviť. Musím s tým niečo urobiť!- odpovedala Mína. -Prečo ja musím byť zrovna tá prekliata? Prežívať svoje minulé životy odznova a tým si odpykať minulé hriechy!!!?- odpovedala a utekala do svojej izby, aby si mohla vyplakať dušu. Jej rituálna očista väčšinou spočívala vo vypísaní sa do zápisníka.: -Dostala som dar.(Aspoň niektorí to tak nazývajú) A všetko sa to začalo takto: -Písal sa rok 1789. Žila som na pobreží Anglicka, životom aký som si vždy priala. Vo veľkom dome viktoriánskeho štýlu. Na sídle Angelfield. V okolí boli stromy, lúky a lesy. Po pár kilometroch cesty sme mali more, ktoré ma vždy tak fascinovalo pri západe Slnka. Bola som ženou v domácnosti, ale nemala som toho veľa na starosti, keďže sme mali naporúdzi služobníctvo. Za muža som mala Tristana. Veľké zviera v oblasti stavebníctva. Nechýbalo nám nič. Naše dve deti Benjamin a Deborah boli zdravé a vyrastali tak ako ostatné deti v ich veku. Najšťastnejší život na svete. Jedného dňa prišiel za mnou Tristan. Vo sne. Bol celý krvavý a približoval sa ku mne veľmi pomaly, akoby som bola nejaká návnada na ktorú striehne, aby ju zabil...A v tom sen skončil. O pár minút som otvorila oči a zobudila som sa. Bol krásny slnečný deň, svoj čaj som mala už na nočnom stolíku. Takto to šlo každú noc čo noc. Po čase sa mi moje nočné mory začali aj páčiť, aj keď som sa toho pocitu zo začiatku obávala. Bola v nich istá iskra, ktorú som túžila nevýslovne zažiť. No v nasledujúcich mesiacoch ma začali zamestnávať iné povinnosti. Prestalo ma baviť sedieť doma a hrať sa na domácu paničku, keď som vôbec nemusela a keď moja snaha nebola docenená. Vrátila som sa spať do Novín. No nie úplne aktívne, len som posielala svoje príspevky poštou. Väčšinou som písala úvahy a všakovaké príbehy, čo mi behali mysľou počas dňa a cez niektoré prebdené noci a noci, ked nado mnou bdelo svetlo a nemátali ma žiadne hrôzostrašné sny. V tie chvíle sa mi snívali o minulosti, o mojom detstve a scénach, ktoré sa odohrali v mojom mladom živote, či už naozaj alebo som ich trošku prifarbila fantáziou. Snívali sa mi aj iné sny. V nich som mala krídla. Raz anjelské, raz netopierie...diabolské. Milovala som ten pocit, ked som mala moc nad životom niekoho iného. Hlavne o tom boli moje sny. Bolo to kruté, ale konečne oslobodzujúce. Vždy v nich niekto zomrel. Mojou vinou. Túžila som po krvy, ako kvetina po vode. Už som sa nebudila s nevydržateľným pocitom, ale s túžbou zistiť, či by som niečoho takého bola naozaj schopná. Bolo poludnie. Slnko najvyššie na obzore. Pálilo v tvári a na pokožke, ked som sedela na terase a pozorovala deti ako sa hrajú na záhrade. Rozmýšľala som nad tým, aké mám v živote šťastie a komu za to môžem vďačiť.