Confession

           
                           Takto zle zo seba mi nebolo už dlho. Už som sem nechcela pridávať tieto nekonečné depresie....ale je to jediná cesta, ako to aspoň kúsok zo seba dostať von......

Nemám rada ľudí. Neviem, kedy to začalo... To by nebolo nič strašné, keby to neboli ľudia, ktorí ma úprimne milujú. Nie je pravda, že ich nemám rada. Mám. Správne slová sú, že neviem vyjadrovať lásku. Vôbec......... No než by som sa o to vôbec pokúsila, tak sa správam úplne opačne. Ako krava a ešte omnoho hanlivejšie výrazy by som vedela použiť.

Možno v prvom rade nemám rada seba.
Všetko, čo u mňa navonok vyzerá ako jedna vec, je v mojom hlbokom vnútri vec úplne opačná......

Nevážim si ľudí, ktorí pre mňa nezištne robia všetko a dajú mi všetko..... ešte im za to aj vynadám !
(a ja nechcem, proste to zo mňa spontánne vyletí.......)

a o to je to horšie, ide to zo mňa von,

 moja zlosť, jed, hnev, DÉMON... akoby ma POSADOL hnevom, pretože ja sa hnevať nechcem a nemám sa ani prečo hnevať......
No, ak mám pátrať a brodiť sa hlbšie do môjho vnútra, tak sa hnevám preto, že ma tí ľudia milujú a starajú sa o mňa..... kedže sa starajú, tak som príťaž... áno, príťaž o ktorú sa niekto MUSÍ starať a niekto ho už predsa len musí milovať....

Je to choré, že takto sa naozaj podvedome cítim, aj ked si to neuvedomujem. A kvôli tomu ubližujem blízkym, ktorí si to absolútne, ani vo sne nezaslúžia. Skôr by mali dostať nobelovú cenu za obetu a starostlivosť.

Som hlúpa sprostaňa, lebo stále neviem ako vyjadrovať lásku......
Ako sa to mám naučiť? Ked som to vedela. Kde sa to stratilo?