Slnko osvietilo jej trblietavé modro-ružové vlasy, keď precitla z tej nočnej mory, ktorá ju zmáhala už dlhé mesiace. Ale ako náhle sa pozviechala z rosou poliatej trávy na svoj zlý sen zabudla. Jej srdce sa naplnilo silným pocitom, smútkom. Niečo jej začalo chýbať. A ona akoby si nevedela spomenúť. Kráčala ďalej. Po ceste zistila, že jej nočné premeny lezú na nervy. Prišla domov, zabuchla vchodové dvere a vošla do kuchyne, kde robila raňajky mama.
-Ako?- spýtala sa mama.
-Že sa vôbec pýtaš! Už ma to prestáva baviť. Musím s tým niečo urobiť!- odpovedala Mína. -Prečo ja musím byť zrovna tá prekliata? Prežívať svoje minulé životy odznova a tým si odpykať minulé hriechy!!!?- odpovedala a utekala do svojej izby, aby si mohla vyplakať dušu. Jej rituálna očista väčšinou spočívala vo vypísaní sa do zápisníka.:
-Dostala som dar.(Aspoň niektorí to tak nazývajú) A všetko sa to začalo takto:
-,,Písal sa rok 1789. Žila som na pobreží Anglicka, životom aký som si vždy priala. Vo veľkom dome viktoriánskeho štýlu. V okolí boli stromy, lúky a lesy. Po pár kilometroch cesty sme mali more, ktoré ma vždy tak fascinovalo pri západe Slnka. Bola som ženou v domácnosti, ale nemala som toho veľa na starosti, keďže sme mali naporúdzi služobníctvo. Za muža som mala Edwarda. Veľké zviera v oblasti stavebníctva. Nechýbalo nám nič. Naše dve deti Benjamin a Deborah boli zdravé a vyrastali tak ako ostatné deti v ich veku. Najšťastnejší život na svete. Jedného dňa prišiel za mnou Edward.